Rád by som sa ako člen komunity Parkour Bratislava vyjadril o tomto projekte, ktorý je relatívne starší, ale svetlo reflektorov uzrel nedávno. Jedná sa o projekt, ktorý sa chce aktívne pričiniť na prerobenie priestorov pod Bratislavským mostom Lafranconi.
Ťažko pracujúca mama dojde domov. Položí tašky plastové tašky so známim nápisom LIDL na stôl a dá bozk na úvitanie mužovy. Urobí si pohodlie na sedačke, na ktorej kúpu je veľmi hrdá a začne si čítať leták zo supermarketu. Konverzácia začína. - Dneska som kúpila nanuky. Boli v zľave a zajtra končí. Ozaj budúci týždeň máme v zľave mexickú omáčku, síce nemám rada štipľavé, ale môže sa zísť. Ach, bože dneska bolo v práci strašne, už ma to nebaví.., - Táto konverzácia sa tématicky omieľala asi ešte 2 hodiny. Jej muž iba stereotypne prihmkával a popíjal si pivo z plechovky. Zapli si televíziu a sledovali dianie správ. Nadávky na to, aké je svet hrozné miesto sa im liali po hlavách. Vraždy, krízi, znásilňovanie. Prepnúť na kanál s rodinným filmom či rádovou akčnou záležitosťou by malo pomôcť. Pomohlo to iba ak nemote. Otvorenými očami hypnotizovali pixeli na obrazovke veľkého plochého televízoru. Cenovo sa rovná zásobám jedla na mesiac. Miesto žalúdkov im plnia hlavy ilúziami a zároveň odpadom, že sú rádové ovečky bez lepšej budúcnosti. Zavretý v škatuľke od zápaliek značky Panasonic. Bežne to takto chodí. Je to akoby právom stanovené.
