Bežne to takto chodí. Je to akoby právom stanovené. Veľa ľudí takto definujú štastie. Nazývajú to relax, odpočinok, voraz, dať si päť. Pre mňa je to smutné, pretože mám pocit, že počujem mŕtvoly tohto konzumu. Áno, konzum. Veĺa ľudí túto tému opisuje farbičkami a perami hole,dole a do prava, do ľava. Jedna vec je písať proti nemu, druhá žiť proti konzumu. Činiť sa. Vytrhnúť kábel svojej televízie, ktorá hrá v pozadí počítačového ďatlovania. Vypnúť mobilný príjmač, ktorý nás prichytí a pri najchúlostivejšej situácii, nech sme kdekoľvek. Poznáme to. Mojím názorom, s ktorým sa stotožňuje aj kniha a film Fight klub (Klub bitkárov) je „Niesme naše oblečnie, niesme auto čo riadime, niesme naša práca či koľko peňazímáme v banke, sme tancujúce a spievajúce póli sveta"
Bez rozptyľovania (PC,TV,Mobil) dokáže človek hranice svojho snaženia posunúť na novú úroveň a dosiahnuť tak to, o čom tak potnokrvne sníval. Povedzme si to na rovinu.Každý do jedného zomrieme, skapeme, zhnijeme a zžijeme sa s našou matkou Zemou. To je nevylúčiteľné. Žijeme tak ako nechceme, pracujeme v práci, ktorú nenávidíme, prispôsobujeme sa so zaťatými zubami a vlhkými očami. Život nám končí sekundu, čo sekundu, minútu čo minútu a my sa venujeme neradostiam života.
Je to absolútna pravda, že človek musí pracovať, aby mohol jesť a bývať pod strechou. Nebehať nahý po kostnatých križovatkách a dopriať si služieb spoločnosti. Ale investovať sa do práce celý svoj život. Byť tam 3 nekonečná a aj tak nesplatiť hypotéky? Zdedia ich deti, ktoré sa pýtajú, prečo sa rodičia tak ponáhľali a museli si požičať na dom a potom pri splácaní auta na auto. Dlžoby stúpali ako ortuť v Sahare a ide prasknúť. Zhon. Besnosť. Okamih je blbosť. My žijeme pre budúcnosť! Pre to čo není! Pre to čo bude, lebo to čo existuje posielame v darčekových baleniach na Severný pól kde sa Santa teší z darčekov, ale páli si ich pre to, aby si ohrial prdel.
Prázdna duša sa najlepšie plní materiálnymi vecami.
Ďakujem za pozornosť.